Ako sa hovorí “Neporovnávajte deti v rovnakom veku, každé dieťa ide svojim tempom“. Toho sme sa držali aj my. Všetky signály smerujúce k autizmu nám ale “docvakli“ až s nástupom do škôlky v jeho troch rokoch, keď nám školská psychologička odporučila návštevu špeciálneho logopéda pre deti s podozrením na autizmus.
A to sme si dovtedy mysleli, že po fyzioterapii, ktorú absolvoval kvôli nesprávnej polohe nožičiek v brušku a následnom polročnom nosení ortopedických topánok, bude kľud.
Nehral sa funkčne, vždy ho fascinovalo pozorovanie koliesok na autíčkach z bezprostrednej blízkosti, mal a doteraz má vyhranený jedálniček, nereagoval na svoje meno, bol viac samotár, neopakoval slová, mal svoju reč, ktorej nikto nerozumel. Bol nervózny, keď niečo chcel a nevedel to vyjadriť slovami. Vždy ma len zobral za ruku, priviedol na miesto a ja som musela hádať, čo asi tak môže chcieť tentokrát. Vyčerpávajúce pre neho aj pre nás. Cestovanie hromadnými prostriedkami bolo priam nemožné. Spolupráca s logopedičkou a PECS metódou bola pre neho veľmi zábavná, vždy sa tešil a výsledky trojmesačnej snahy boli viditeľné v jeho porozumení aj na jeho správaní. Začal hovoriť anglicky pár slov, učil sa pesničky naspamäť, hoci len foneticky a bez porozumenia. Naučil sa abecedu a počítať do 10.