Pochopiť dieťa s autizmom znamená vydať sa na cestu po „slepej mape“, kde každý malý pokrok ako očný kontakt alebo spoločný smiech má cenu zlata.
Philip možno nikdy nebude „zapadať“ do bežných tabuliek, ale je presne taký,aký má byť.

Kým pre iné deti je ráno chaosom príprav, preňho je to rituál. Všetko má svoje miesto a poradie. Kalendár s denným režimom a pocit predvídateľnosti je pre deti
s autizmom kľúčový, pretože im pomáha zvládať svet, ktorý je pre ne často nezrozumiteľný.

Nerozpráva veľa, ale jeho komunikácia je úprimná. Keď je šťastný, smeje sa, pobehuje, občas kričí – je to jeho spôsob, ako nechať radosť „vytiecť“ von. Keď je toho naopak priveľa, utiahne sa do svojho sveta technických detailov, rytmického klopotania kolies a stavebnicových dielikov.

Komunikácia nie je len o slovách. Je o trpezlivosti, o pozorovaní detailov, ktoré my ostatní prehliadame, o prijatí faktu, že inakosť nie je chyba, ale iná verzia reality.
Sú to aj náročné chvíle, keď okolie občas nechápe Philipove správanie na verejnosti. Tolerancia okolia je najväčšou pomocou, pretože to, čo vyzerá ako „hnev“, je v skutočnosti preťaženie zmyslov.